Galaxie a Hmloviny Michal Ichniovský 1.B

Hmloviny Veľmi skoro po objave ďalekohľadu si pozorovatelia všimli, že okrem bodových hviezd a kotúčikov planét sú na oblohe i iné svetelné zdroje. Majú vzhľad slabo svietiacich obláčikov a dostali názov "hmloviny". Prvý z týchto objektov objavil v roku 1612 Simon Marius (1573 - 1642) v súhvezdí Andromedy a v roku 1619 našiel a popísal Johann B. Cysat (1586 - 1657) v Ingolstadte podobnú hmlovinu pod pásom Orióna . Galaktické hmloviny sú buď emisné, reflexné alebo absorbčné. Hlavnou zložkou všetkých hmlovín je vodík, ktorý je vôbec najčastejším prvkom vo vesmíre. Molekulové oblaky - zhluky medzihviezdnej hmoty sú najhmotnejšími gravitačne viazanými súvislými objektmi vo vesmíre o hmotnosti až milión sĺnk a charakteristickým rozmerom niekoľko parsekov. Molekulové oblaky majú svoj vlastný vývojový cyklus, za priaznivých okolností tu vznikajú nové hviezdy i ich sústavy.

Typy Hmlovín Reflexné – odrážajú svetlo z okolitých hviezd, ktoré nie sú dostačujúco horúce Emisné – žiaria vďaka okolitým hviezdam, ktoré sa nachádzajú v ich blízkosti, sú to veľmi horúce hviezdy Absorbčné -Temné hmloviny, známe taktiež ako absorbčné, nevyžarujú viditeľné svetlo. Môžu však vyžarovať pohltené svetlo vo forme rádiových alebo infračervených vĺn.

Galaxia Galaxia – je to hviezdna sústava zložená z hviezd, hmlovín, hviezdokop, medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty. Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinkách nazývaných galaxie. Galaxie držia pokope vďaka gravitačnej príťažlivosti a jednotlivé galaktické zložky obiehajú spoločný stred, ktorým je pravdepodobne čierna diera

Typy Galaxií Galaxie sa vo vesmíre nachádzajú v troch základných typoch: špirálové, eliptické a nepravidelné

Špirálové Pre tento druh galaxií sú typické výrazné špirálové ramená, ktoré vychádzajú z galaktického jadra

Eliptické Sú to galaxie v tvare elipsy. Ich priemet na oblohu je elipsa alebo kruh.

Nepravidelné Chýba im pravidelná štruktúra. Majú síce tiež jadro, ale je oveľa menšie ako jadro špirálovej galaxie

Štruktúry galaxií Väčšina galaxií je gravitačne spojená s množstvom iných galaxií, len málo galaxií existuje osamote. Štruktúry, obsahujúce do 50 galaxií, sa nazývajú galaktické skupiny. Väčšie štruktúry, obsahujúce tisícky galaxií natlačených do oblasti niekoľkých megaparsek naprieč, sa nazývajú galaktické hvizdokopy. Superklastre sú gigantické množiny obsahujúce desiatky tisíc galaxií, usporiadaných v klastroch, skupinách a niekedy aj osamotene.

Galaktické jadro je to oblasť v okolí stredu galaxie. V galaktickom jadre je väčšia hustota objektov, hlavne hviezd, ako v ostatných častiach galaxie. Predpokladá sa, že v jadre väčšiny galaxií sa nachádza masívna čierna diera. Za galaktické jadrá sú často považované kvazary.

Mliečna cesta Pri pohľade na nočnú oblohu v lete alebo aj v zime - nás upúta za jasnej bezmesačnej noci slabo žiariaci jemný pás, ktorý sa nazýva Mliečna cesta. V letných mesiacoch prechádza Mliečna cesta zenitom a tiahne sa cez celú oblohu od severu k juhu. Až prvé pozorovania Galilea Galileiho ďalekohľadom odhalili, že pás Mliečnej cesty sa skladá z ohromného množstva hviezd.

Názov Mliečna cesta alebo dráha je odvodený z latinského názvu Via Lactea, čo je odvodené z gréckeho Γαλαξίας

Pás Mliečnej dráhy na oblohe je nerovnomerne hustý Pás Mliečnej dráhy na oblohe je nerovnomerne hustý. Najužší je v súhvezdí Perzeus a najvýraznejší je v smere súhvezdí južnej oblohy, hlavne Škorpión (Scorpio), Strelec (Sagittarius) a Hadonos (Ophiucus). Hviezdy, ktorých svetlo sa nám zlieva do pásu Mliečnej cesty tvoria iba najbližšie okolie Slnka. Pozorovať môžeme iba asi 1% hviezd galaktického disku. Kvôli veľkej hustote medzihviezdnej látky ďaľej nedovidíme optickými prístrojmi.

Až do začiatku XX. storočia sa astronómovia ešte domnievali, že naše Slnko so svojimi planétami leží v blízkosti stredu hviezdnej sústavy v tvare plochého disku, ktorú nazývame Galaxia. V rokoch 1915 - 1918 Američan Harlow Shapley (1885 - 1972) metódu cefeíd určil vzdialeností hviezdokop. Keď vytvoril priestorový model systému guľových hviezdokôp, zistil, že jeho stred leží v súhvezdí Strelca vo vzdialenosti približne 8 500 pc - parsekov (28 000 ly – svetelných rokov).

V roku 2004 sa pokúsila skupinka vedcov odhadnúť vek Mliečnej dráhy a vyšlo im, že jej vek je približne 13 600 ± 800 miliónov rokov.

Mytológia vzniku Mliečnej cesty Existuje veľmi veľa legiend v mnohých tradíciách po celom svete, týkajúcich sa stvorenia Mliečnej dráhy. Obzvlášť dva podobné staroveké grécke príbehy vysvetľujú etymológiu názvu Galaxias (Γαλαξίας) a jeho spojenie s mliekom (γάλα). Jedna legenda popisuje Mliečnu dráhu ako mliečnu škvrnu, ktorá vznikla pri kojení Herkula bohyňou Herou. Keď si Hera uvedomila, že dojča nie je jej vlastné, ale že je nemanželské dieťa boha Dia a inej ženy, odsotila ho preč a z vystrekujúceho mlieka sa stala Mliečna cesta. Podľa iného príbehu pochádza mlieko od bohyne Rhea, ženy Krona (Kronos), a dojča bol sám Zeus. Kronos zhltol svoje deti, aby si tak zaistil svoje miesto v Panteóne a vládcu nebies, a tak Rhea vymyslela plán na záchranu jej novonarodeného syna Dia. Do šiat dojčaťa zabalila kameň a dala ho Kronovi, aby ho mohol zhltnúť. Kronos ju požiadal, aby ešte raz a naposledy dieťa povarovala, skôr, ako ho zhltne, a z mlieka, ktoré vystreklo, keď zatlačila bradavku na kameň, sa stala Mliečna dráha.

Zdroje : Fyzika pre 9. ročník ZŠ internet a dokumentárne filmy